Tak máme tohtoročnú 6-dňovú za sebou. Po avizovanej účasti nášho trofi-týmu a dalších klubov sme nakoniec cestovali do mexickej Morelie ako jediný zástupca slovenského endura. A nebolo to preto, že nás tam niekto nominoval a hradil všetky vzniknuté náklady. Bolo to preto že náš tým sa skladal z jazdcov ktorý majú radi tento šport a neváhajú pre to obetovať doslova všetko. Vlastné financie, veľa času spojeného s vybavovaním, absenciu v práci, svoje zdravie.
Nakoniec však všetko úsilie bolo korunované ani nie výsledkom, aj keď bol oveľa lepší ako sme si predsavzali ale hlavne prekrásnym zážitkom ktorý pri súčasnej situácii a možnostiach usporiadať enduro v náročnom a peknom prostredí na slovensku je veľmi obmedzené. Veď koľko jazdcov zo Slovenska má možnosť odjazdiť súťaž v takom krásnom prostredí ako bolo okolo Morelie. Keď sme zisťovali u usporiadateľa či mali dáke problémy s vedením tratí po súkromných pozemkoch tak povedali že vôbec nevedia čo je to jednať z majiteľmi pozemkov ani s nijakými ekologickými aktivistami. Jednoducho označili trať tými najkrajšími prírodnými úsekmi ktoré boli k dispozícii.
Len jeden jediný problém pri stavbe a značení trate u nich bol: aby značky bili na také miesta aby im ich nežrala zver. Preto mohla byť trať vedená prakticky všetkými horskýmí končiarmi okolo Morelie. Nie po nejakých cestičkách ale kolmo hore na vrchol a kolmo dole do sedla. A všetko po skalách. Neboli to voľné kamene ale skaly zarastené v zemi, preto vyjsť pri dobrej kondícii nebol až taký problém, ale stačilo jedno zaváhanie, vysilenie sa, a už prichádzali ďalšie zaváhania, strata koncentrácie a pády. Preto bolo relatívne dosť udeľovaných trestných minút za omeškanie aj veľa jazdcov čo nedokončili.Za všetko hovoria slová Jeffa Fredetta – "bola to veľmi ťažká, ale najkrajšia 6-dňová za posledných 30 rokov." A to hovorí ten najkompetentnejší človek čo môže také niečo vysloviť. Tento „pán jazdec“ z USA totiž odjazdil už posledných 30 ( tridsat!!!) 6-dňových a doteraz každú dokončil. A tohtoročnú opäť na zlatú medailu. Klobúk, teda vlastne sombréro dole!
Dalším dôvodom pre účasť na tomto podujatí je spoznanie sa s ľuďmi z iných krajín, motorkármi ako sme my. S veľa jazdcami sme sa spoznali už v lietadle, s ďalšími v časovkách, s ľuďmi z doprovodu KTM, Husqvarna, s jazdcami a doprovodom francúzskeho týmu čo boli naši spolubývajúci na hoteli, s ďalšími v sobotu keď sme si vymieňali dresy, napríklad s argentínčanmi. S českými jazdcami a doprovodom sme vlastne tvorili akoby jednu československú výpravu. V sobotu na vyhodnotení sme to veru aj zapili.
A ako sa páčilo stredisko súťaže? Keď sme v stredu pred súťažou prišli do dejiska boli tam už stany týmov, na motocykloch sa tuho pracovalo. Samotné administratívne priestory sa nachádzali v akomsi rozostavanom obchodno – zábavnom stredisku, kde boli surové priestory na rôzne obchody a prevádzky.
No prišla nedeľa a to bol pre nás naozaj šok: Všetky predajne boli sprevádzkované, ešte o 8 – mej večer všetko otvorené, vysvietené – aj exteriér nasvietený, parkovisko nasvietené, množstvo tovaru, krásne poukladané, ocenené, fungujúci počítačový pokladničný systém, systém s internetom, zábavky pre deti. Množstvo predavačov, bezproblémová komunikácia zo zákazníkmi hoci aj arabsky alebo japonsky hovoriacimi cez Google prekladač. Pre nášho Vlada Mesiačka ktorý nevie žiadnu reč okrem slovenčiny nemal vôbec problém si dať poradiť napríklad pri kúpe kamery . Centrálna predajňa extrémnej podlahovej plochy ponúkajúca všetko – od špendlíkov po motorky a autá. Asi desať bufetových reštauračných zariadení prístupných aj jazdcom v kompletnej výstroji s rôznou ponukou jedál . A to ešte nie je všetko. Celý areál krásne vyzdobený , kvetinová výzdoba, vysadené stromčeky, nastriekané vodorovné značenie komunikácií, krásne vykosené trávniky so zavlažovacím systémom, fugujúce viacfarebné fontánky, fungujúce pohyblivé schody, ozvučenie, poódium s vystupujúcimi umelcami, dokonca nová umelá ľadová plocha v obchodnom centre na korčuľovanie bola už plná šantiacich detí. A v nedostavanom pavilóne boli zase stánky s motoristickými a upomienkovými predmetmi a priestory riaditeľstva súťaže, press centrum, vlastne celé stredisko ISDE, ďalej prezentačné priestory turistickej agentúri v Morelii a dalšie administratívne priestory. Všetko pekne pohromade.Také bolo obchodné centrum Liverpool. Časť parkoviska bola vyčlenená na uzavreté parkovisko motocyklov. Celá premávka bola riadená veľmi zodpovednými poriadateľmi a policajtami. Večer z diaľky bol pohľad na tento obrovský vysvietený komplex osamotený na kopci nad Moreliou ozaj impozantný.
K samotnej súťaži sa vracať nebudem, myslím že toho bolo od nás aj od Janka Kudrnáča dosť, ale teraz keď sme už doma a nemá ma Dušan ako natľcť po hlave musím povedať že 6- dňová bola aj jeho prvým zoznámením s camelbackom.
Keď sme zistili čo za terény a čo za počasie tu je jednoznačne sme sa zhodli že treba na trať brať veľa vody. Doteraz Dušan s Camelbackom nejazdil, tak si ho aj so synom kúpili. Pekne ho ráno naplnil a už od pondelka hybaj s ním každý deň na štart. A po tretej veľmi náročnej etape sa celý zadychčaný a dehydrovaný opýtal: "Jano, a to ten sosáčik by nemal mať dierku na pitie?" Ja že tak asi to je dáky zmätok a stlačím medzi zuby a – normálne pijem. „Ako to je možné? , vraví Dušan a opäť márne poťahuje. Tak mu prstom stláčam sosák a ukazujem aká dierka tam je.A pýtam sa prečo si na trať nezobral aj návod na použitie. Skoro ho trafilo. On teda len ťahal skoro do odkysličenia mozgu, čo ho vysilovalo viac ako jazda a to bez žiadneho efektu. Camelback mal teda tri dni len ako také ťažítko.Neviem prečo sa s tým nezdôveril už v pondelok.
Ale nedá mi vrátiť sa k slávnostnému zahájeniu.
Veľkolepý sprievod vyzdobeným historickým centrom mesta., nekonečné množstvo burácajúcich ľudí až som mal pocit že som na finále majstrovstiev sveta vo futbale v Brazílii. A na každom kroku sme počul skandovanie: „olé eslovakia , vivat eslovákia". Niečo úžasné!. Párkrát som musel učiť ľudí že my sme " slovakia." a kričali potom ostošesť, ale akosi im to nešlo. A vyvrcholenie – každý predstaviteľ zúčastnenej krajiny prešiel so zástavou čestnou tribúnou a fotografoval sa v objatí najvyšších predstaviteľov tohto 700 – tisícového mesta. Ľudia tu boli bezprostrední, veľa obyčajných ľudí aj zúčastnených tímov sa s nami chcelo fotiť. To na jednej strane, na druhej strane všetky bočné uličky boli obsadené ťažkoodencami so zbraňou v pohotovosti.. Aj po uliciach sa premávali otvorené pickupy – na každom zo štyria ostreľovači mieriaci na všetky strany. Aj obrnené vozidlo s množstvom vojakov sme v meste videli. A policajti na na každom kroku. Nerozdávali však pokuty ale snažili sa čo najviac zrýchliť premávku a odbremeniť preplnené križovatky. A Dušan – náš šofér im v tom určite napomáhal.Takto to bolo v meste počas celej šúťaže.
A slávnostné vyhodnotenie spojené s diskotékou v bolo tiež veľkolepé no zase zodpovedajúco strážené.
V noci sme s hotelovej izby sem tam počuli aj strieľanie, výkriky utekajúcich ľudí, húkanie policajtov.
Vedľa nášho hotela, ktorý bol pri peknom detskom zábavnom parku s detskou železničkou, vysutou dráhou a cyklokrosovou traťou stála neustále motorizovaná ozbrojená hliadka strážila jeden dom. Predpokladám, že to bolo bydlisko nejakého vysokopostaveného predstaviteľa mesta, lebo pár týždňov pred našim príchodom zabili niektorých ľudí vedenia radnice
Aj taká bola Morelia.
Bežní ľudia v Morelii boli veľmi srdeční, ústretoví a pohodoví. Bolo to viidieť aj na križovatkách, kde si navzájom vojdu do cesty, pustia sa a tak. Boli sme svedkom jednej havárie, kde jedno auto vrazilo do zadného blatníka druhého a celý ho dokrčilo. Pravdepodobný vinník ani nevystúpil z auta a druhý vodič vystúpil, pozrel čo sa stalo , obaja si zakývali a išli svojou cestou. Hlavne sme si všimli že všetci hoci aj tí ktorí mali na starosti aj niečo úplne nenáročné a podradné sa s veľkou vehemenciou zapájali do práce. Počnúc tými čo riadili prevádzku parkovísk pred aj tými najmenšími obchodíkmi, čo keď sme si mysleli keď si zapisovali niečo do notesu a pri výjazde z parkoviska nás zastavovali že chcú peniaze. Tak to bolo všetko preto aby následne skočili do cesty a zastavovali autá aby sme mohli vyjsť, Alebo tý čo pri pokladni obchoďáku sa hneď ujali náško tovaru , zabalili , dali do tašky a úctivo nám ju podali.
Alebo strážnik nášho hotelového podzemného parkoviska - len sme naznačili že by sme potrebovali pred odchodom umyť auto ráno sme ho našli perfektne umyté. dostal za to síce čosi zaplatené ale pre nás to znamenalo ohromnú úsporu času. V nedeľu doobeda keď z hotela odchádzala francúzska výprava celé osadenstvo hotela od recepčného po upratovačku stálo pred hotelom a francúzom v odchádzajúcom autobuse kývali.Pokiaľ sa im nestratili z dohľadu. My sme odchádzali o pol 4-tej ráno tak pre nás si túto rozlúčku nepripravili. Predpokladám, že si tu ľudia vážia prácu oveľa viac ako u nás. Umývači skiel áut na križovatkách sa tiež narobia dosť, Dostanú však od šoférov drobné a šofér hneď jazdí bezpečnejšie.
Oproti tomu príklad od nás: Hneď na prvom parkovisku čo sme zastavili aby sme preložili veci do auta dušanovej Gabiky čo pre neho s Tomášovou priateľkou Miškou prišli sa nám na parkovisku v Zelenči do auta vryla jedna naša spoluobčianka a drankala peniaze. Šermovala päťeurovkou v ruke že to jej dal predchádzajúci šofér a nedalo sa nám ani cúvnuť čo sa tak pchala do auta. Nie aby sa chytila napríklad umytia predného skla. To by som jej vtedy ozaj niečo dal.
V Mexiku sa oveľa jednoduchšie podniká. Ľudia čo niečo chcú robiť nie sú tak zaneprázdnení byrokratickými predpismi. A robia čo druhí zase potrebujú a každý je viac - menej spokojný a žije sa tu s menšími stresmi ako u nás. Príklad je premávka na cestách, kedy tamojšie pravidlá predpokladajú veľkú mieru tolerancie a dohody medzi vodičmi.
Naproti tomu v periférnych častiach mesta kde sme sa veľa nedostali sa žije v pomerne chudobných a primitývnych podmienkach. O tom že je tam vysoká kriminalita svedčia vysoké ploty , alebo samostatné moderné sídliská obohnené vysokými ale celkom zapadajúcimi do prostredia s vrátnikou a rampami na vjazde aj výjazde.
Samostatnou kapitolou je tu však organizovaný zločin, únosy, vraždy čo súvisí z bojom drogových gangov voči sebe a voči štátu. a nie je nikdy vylúčené že pri týchto akciách sa nemôže nič stať nezainteresovanému človeku čo sa jednoducho vyskytne v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Napriek tomu ak by som mal možnosť sa takéhoto podujatia ako bola 6-dňová sa tam zúčastniť veru by som o tom rozmýšlal. Susedovi Vladovi Mesiačkovi čo tam s nami bol vŕta v hlave napríklad myšlienka sa tam v tomto teplom podnebí aj usadiť. Dostal by zdarma pozemok a mohol by byť uznávaným rančerom.
Tak to by bolo z mojej strany ku tohtoročnej ISDE2010 asi všetko, hlavne že sme sa okrem drobných zdravotných problémov obohatení len tími najkrajšími spomienkami v poriadku vrátili domov.
Domov sa však nedostali Vlada Mesiačka klobúky, ktoré sú ešte dnes kdesi na letisku v Prahe a pocestujú najbližším lietadlom do Bratislavy a odtiaľ UPS k nemu domov. /dnes vo štvrtok mi volal že uch ich má doma/ Ja som zase v MexicoCity nechal balíček s darčekami a peňaženku v ktorej som mal 5 eur a drobné pesos,čo som mal priniesť domov kamarátovi Vladovi Kukučkovi. Na letisku v Madride som musel nechaľ flašku Tequily, lebo ostatné fľaše sme v lietadle vypili a colníci chceli vidieť nepoškodený balíček a to som už nemal. Pri dohadovaní som pri colníkoch letisku v Madride zabudol skoro aj moj notebook. Zistil som to pri čakaní na lietadlo do Viedne. Utekal som naspäť no pomýlil som si výťah a ten ma zaviezol o poschodie nižšie a odtiaľ sa nedalo nikde ísť. Všetko zavreté, tak na pohyblivé schodište do protismeru. Keď som horkoťažko proti pohybu vybehol hore, potkol som sa , padol a schody ma ťahali zase dole. Nakoniec som sa s vypätím posledných síl dostal naspäť k našim a až Tomáš mi ukázal správny výťah.Po krátkom a márnom dohadovaní aby mi vrátili tú fľašku som zobral notebook a letel naspäť a to lietadlo som našťastie chytil.
No a po prílete do Viedne nás čakali na letisku novinár a fotograf z denníka Šport a robili rozhovor. Aj o priebehu súťaže a samozrejme aj o vyčíňaní mafie. Keď prišiel autobus čo nás viezol na parkovisko kde sme mali autá už tam na nás opäť čakali a rozhovor dokončili.
No a samozrejme ešte pred rozlúčkou sme si povedali že sa na ISDE2011 vo Fínsku určite uvidíme.
Týmto by som chcel poďakovať za náš tým všetkým čo nám doma držali palce, sponzorom , dievčatám zo SMF. Hlavne však Zuzke Onhajzerovej za vybavenie leteniek , za pekné fotky a starostlivosť o nás keď nám naše jazykové schopnosti jednoducho nestačili, Vilovi Onhajzerovi hlavne za chalanov čo jazdili Husqvarny za vybavenie ich prenájmu a pomoc pri príprave motoriek a pomoc v stredisjku Husqvarna, Vladovi Mesiačkovi za celodennú starostlivosť , hlavne že po náročných dňoch v noci pochrapkával a ja som nemohol spať, a mohol som písať tieto články, vďaka jemu že od jednej akosi nemohol spať, tak som sa mohol do rána v kľude dobre vyspať, vďaka doprovodu českého Motosport Božkov za pomoc v časovkách a povzbudzovanie na testoch.
Tak isto chalanom Preisovi, Karumníkovi a Tomáškovi za pomoc v posledných dňoch 6-dňovej. Osobne by som však za seba chcel poďakovať celému teamu KTM, ktorý mi tak pripravil motorku, tak naladil, že počas celej 6-dňovej mi perfektne fungovala, bez tej najmenšej poruchy a hlavne za perfektnú profesionálnu starostlivosť v časovkách - tankovanie, umývanie okuliarov, pranie a výmeny filtrov, sledovanie časov , vizuálna kontrola motorky, podávanie náradia pri výmenách pneu, ponuka širokého sortimentu chladených nápojov a jedla, plnenie camelbacku aká sa snáď bežne dostáva iba ich továrenským jazdcom.
A nakoniec patrí vďaka aj miestnym mafiánom a federálnej polícii, že sme sa dostali aj na titulky špotrových správ a televíznych šotov.
Vďaka aj jazdcovi. ktorého štartovné číslo som si nevšimol. Dobehol som ho, pretože on za výfuk tlačil Janka Kudrnáča z hôr na miesto kde si ho mohol prevziať jeho doprovod. Tesne predo mnou Honzo na kameňoch spadol , lebo je to naozaj náročné v teréne niekoho tlačiť.Keďže tento jazdec jazdil asi v čase, bola to jeho ozajstná obeta a snaha niekomu pomôcť. Vidieť že 6- dňová je aj o vzájomnej pomoci v kritických situáciách.
Jediné čo mi je naozaj ľúto je problém s motorkou Jana Kudrnáča. Nebyť nej by všetci jazdci celej česko - slovenskej výpravy dojazdili minimálne na striebornú medailu. A ešte mi je ľúto toho že sme nemohli jazdiť záverečný motokros. Z Portugalska viem, že to bolo nádherné vyvrcholenie celej 6-dňovej. Naša bezpečnosť však mala prioritu pred týmto krásnym záverom 6-dňovej.
Ešte dorábam fotogalériu z našich fotiek a z fotiek oficiálnej fotografickej služby ISDE.
Vďaka p.Jánovi Čipkovi najstarsiemu , Dušanovmu otcovi dodám ešte postrehy Janka Kudrnáča, ktoré tak isto písal po každom dni 6-dňovej.
Nevedel som o tom no pán Čipka okolo celej súťaže všetko dôladne sledoval a tieto materiály mi poslal.
Bude zaujímavé ich porovnať s mojimi,
Ak si ešte spomenieme na nejaké zaujímavé príhody a dobrodružstvá z Mexika tak to tu určite dodatočne uverejním.
GT Alarm.CZ
GT MOTOCROSS.CZ | motokrosový portál
